Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča playoff získal síce útočník Henrik Zetterberg ale cenu si rovnako mohli odniesť aj Lidstrom, Kronvall či Osgood. Henrik Zetterberg však nie je len ofenzívna hviezda. ktorá vytvára okulahodiace akcie a dáva neuveriteľné góly. Henrik patrí v súčasnosti medzi najlepšie brániacich útočníkov na svete. Preto aj on má veľkú zásluhu na tom, že v obrannom pásme Červených krídel býva tak husto.

Je to už takmer taká konštantná pravda ako rýchlosť svetla. Detroit má každoročne jeden z najlepšie prepracovaných defenzívnych sytémov. Slávna éra Red Wings sa začala niekde okolo roku 1993 keď kormidlo prevzal legendárny Scotty Bowman. Tento človek je ako Wayne Gretzky medzi trénermi. Nikdy pritom nehral hokej profesionálne, iba ako junior. Už pri nástupe do Hockeytownu mal povesť víťazného trénera a už vlastne vtedy bol legendou. Mal na svojom konte 5 prsteňov za víťazstvá s Montrealom a 1 s Pittsburghom.

V polovici deväťdesiatych rokov začalo všetko do seba zapadať. Steve Yzerman sa stával dokonalým vodcom, Nicklas Lidstrom sa vyvíjal v špičkového obrancu a v neposlednej rade mali Wings v zostave legendárnu ruskú päťku: Fjodorov, Larionov, Slava Kozlov, Fetisov, Konstantinov. Už vtedy bola kostra tímu postavená tak aby všetci hráči boli predovšetkým stopercentní v defenzíve. O schopnostiach obrancov snáď netreba ani písať. Lenže v hokeji musia brániť aj útočníci. A Sergej Fjodorov bol v tomto ohľade jednoducho skvelý. Dvakrát (1994, 1996) získal Selke Trophy pre najlepšie brániaceho útočníka. Yzerman získal tú istú trofej v roku 2000.

Prvý, neúspešný pokus o slávu zastavili Diabli z New Jersey, ktorí prekvapujúco zmietli krídla 4–0 vo finále 1995. Vtedy stál za opačnou striedačkou iný defenzívny trénerský mág Jacques Lemaire. Všetci, ktorí sledujeme kariéru Mariána Gáboríka vieme o koho ide. Jacques Lemaire bol prvým zámorským trénerom, ktorý do NHL uviedol tzv. pascu v strednom pásme, na ktorú nenašiel recept ani sám Bowman. Traduje sa, že táto nie príliš atraktívna taktika vznikla vo Švédsku.

Red Wings však napriek tomuto neúspechu ďalej budovali a vedeli, že idú správnym smerom. V rokoch 1997 a 1998 už boli oni v roli dominátorov vo finále, keď nedali šancu najprv Philadelphii na čele s Ericom Lindrosom a potom Washingtonu s našimi Petrom Bondrom a Richardom Zedníkom. Kľúčom k relatívne ľahkým víťazstvám bola samozrejme takmer dokonalá defenzíva.

Možno aj to bol dôvod prečo sa brankárom, ktorí tituly vychytali, napriek ich vynikajúcim číslam nikdy nedostalo až takého uznania. Ani Mike Vernon ani Chris Osgood nikdy neboli považovaní za brankársku špičku. Rešpekt si síce vyslúžili ale nikto ich neporovnával s ozajstnými velikánmi akými boli a sú Roy, Belfour, či Brodeur. Toto pravidlo porušil až Dominik Hašek, ktorý do Detroitu už prišiel ako legenda s cieľom konečne vyhrať slávny pohár. Jeho víťazstvo v roku 2002 bolo len potvrdením, že po skončení kariéry bude zaradený do siene slávy.

Za všetkými pohármi stál líder defenzívy Nicklas Lidstrom, v súčasnosti už považovaný za nejlepšieho európskeho beka v dejinách NHL a možno vôbec. Navyše sa Detroit vždy mohol spoľahnúť na výpomoc od útočníkov typu Krisa Drapera alebo Kirka Maltbyho. O víťazoch Selke Trophy som sa už zmienil.

A konečne sa dostávam k poslednej sezóne. Stačí sa pozrieť na čísla. Najmenej obdržaných gólov v základnej časti. Dvaja (!) hráči nominovaní na Selke Trophy a takmer 140 minút bez gólu proti gólovej mašine z Pittsburghu. Ale nespieval by som tu ódy na ich defenzívu ak by som to sám na vlastné oči nevidel. A musím povedať, že niekedy som mal sám problém uveriť tomu čo vidím.

Penguins vstupovali do finále s bilanciou 12–2 a produktivitou ako hrom. Netreba sa čudovať. Zastaviť Crosbyho, Malkina a Hossu je hlavolam pre hocikoho. Ale červení na to ohľad nebrali. Jednoducho hrali to čo vedeli. Perfektný prehľad Lidstroma a Rafalskiho, dychvyrážajúce bodyčeky Kronvalla, neúnavný backchecking Zetterberga a Datsyuka (ale aj ostatných). To všetko prispelo k tomu, že Pens boli zrazu bezradní. Stredné pásmo bolo ako mínové pole. Kto dal hlavu dole toho zrazil Kronvall. A ak sa náhodou niekto dostal do útočného pásma musel si pripadať ako v dopravnej špičke. Všade kam sa Pens pohli boli tam červení. Prečíslenie neprichádzalo do úvahy a o brejkovej situácii si tučniaci nedovolili ani snívať.

Po dvoch zápasoch bolo takmer po finále. Ale Penguins sa vzchopili a dokázali zo sériu urobiť hotovú detektívku. Ten talent sa predsa nedá udržať na uzde večne. Stále to však bol boj proti veterným mlynom. Red Wings dokázali vždy po prehre odpovedať rovnakou mincou. Tučniakov takmer nepúšťali do striel. Chris Osgood si miestami musel pripadať ako divák. Jedine nezdolná vôľa a obrovský ofenzívny potenciál držal tučniakov v hre tak dlho. Ale náskok, ktorí Detroit získal po dvojzápase doma sa už nedal zmazať.

Scotty Bowman odišiel od tímu rovno do dôchodku v roku 2002. V roku 2005 k mužstvu prišiel Mike Babcock. Ďalší tréner, ktorý v profesionálnom hokeji takmer nič nedokázal ako hráč. Aj on však našiel spôsob ako vytvoriť systém bezchybnej defenzívy s výdatnou spoluúčasťou útočníkov. To robí z obrany Detroitu, ktorá je už beztak veľmi silná hotovú nočnú moru pre ofenzívne tímy ako je Pittsburgh.

Tie dva zápasy, ktoré Red Wings vyhrali na nulu boli to najlepšie, čo som z hľadiska defenzívnej hry kedy videl. Možno sa to zapíše do histórie ako jeden z najlepších obranných výkonov vôbec. Jednoducho dokonalosť, alebo aspoň tak blízko k nej ako je to možné.